Náš syn nosí ženské šaty
Náš syn nosí ženské šaty
„Videl niekto moju čiernu sukňu?“ – kričala Jana zo svojej izby.
„Pozrela si sa už do bielizne?“ – spýtala som sa.
„Áno, ale tam nie je.“ – odvetila naspäť Jana
Odložila som načaté jablko a išla som jej hore pomôcť v hľadaní.
„Odprisahala by som, že som zavesila sukňu do skrine,“ hundrala moja dcéra.
„Hneď vedľa tohto modrého pulóvra.“
„Ja som si ju nepožičala, ak na to narážaš,“ odvetila som.
„Našťastie nemáme rovnakú veľkosť. Musela si ju len niekde založiť.“
„Jasné, rovnako ako moju korálikmi vyšitú vestu a červený pulóver.“
V našej rodine zjavne vznikol problém s miznutím vecí. Spomenula som si, že sa mi nedávno stratili náušnice. Okrem toho to vyzeralo tak, že sa niekto hrabal v mojej skrini.
„Obleč si dnes niečo iné!“ povedala som.
„Tá prekliata sukňa sa už niekde nájde.“
Keď sme schádzali po schodoch, môj syn Oleg už sedel v kuchyni pri raňajkách. Obom som im strčila do tašiek desiate. Oleg sa v gymnáziu pripravoval na maturitu, kým o tri roky mladšia Jana ešte len začínala študovať. Ale obaja nosili domov celkom dobré známky.
Ten deň krátko pred večerou som chcela dať do Olegovej skrine pár čerstvo vyžehlených košieľ. Náhodne mi padol zrak na niečo tmavé v rohu. Neverila som vlastným očiam...
Visela tam Janina sukňa a červený pulóver hneď vedľa! Ako sa tam len tie veci dostali? Hodnú chvíľu som tam stála, krútila hlavou a rozmýšľala. Jana musela dať po praní veci do nesprávnej skrine. Iné vysvetlenie mi nenapadlo. O pár dní neskôr sa opäť stalo niečo zvláštne. Tentoraz chýbal z môjho toaletného stolíka lak na nechty a tmavý rúž. Prehľadala som celý dom od vrchu po spodok. Zbytočne! Jana mi odprisahala, že sa mojich vecí nedotkla. Záhada bola ešte väčšia, keď stratené veci stáli nasledujúce ráno opäť na svojom mieste. Pomaly som začala veriť na duchov.
Krátko pred Olegovým maturitným večierkom som však náhodne odhalila dôvod záhadných udalostí. A bol to pre mňa riadny šok. Poriadne som prechladla a trápila ma bolesť hlavy a údov. Nakoniec ma šéf poslal domov. Unavene som liezla hore schodmi. No keď som otvorila dvere do spálne, skoro sa mi zastavilo srdce. Môj syn stál pred zrkadlom v pančuchách a lodičkách s vysokým opätkom a maľoval sa.
„Čo robíš... čo to má znamenať...“ – koktala som.
„Mama!“ zreval Oleg. „Už si doma?“ Otočil sa a bežal do svojej izby.
Najprv som sa hodila na posteľ. Prečo som si tieto synove sklony nevšimla?
„No dobre,“ povedala som si nahlas po tom, čo som sa upokojila. Už som počula veľa o transvestitoch, fetišistoch a transsexuáloch. A tak som išla do Olegovej izby. Sedel na posteli vo svojich bežných texaskách , kolená pritisnuté k hrudi, tvár čerstvo umytá.
„Je niečo, čo by si mi chcel povedať?“ – spýtala som sa opatrne.
Oleg pokrútil hlavou. „Je mi ľúto, mama. Viem, že som sa mal najprv spýtať. Chcel som vás tým prekvapiť. A akosi mi to bolo trochu trápne.“
„Prekvapiť?“ spýtala som sa udivene. „Čo tým myslíš?“
Oleg si odkašlal. „V triede sme si naštudovali malú satiru na maturitný večierok. Dostal som rolu, ktorá nie je jednoduchá. Musel som si požičať pár vecí od teba a Jany.“
Záblesk nádeje sa objavil ako slnko nad obzorom.
„Ty... ty nacvičuješ divadelnú hru?“ začudovala som sa. „Musíš hrať ženskú úlohu?“
„A nielen to,“ odvetil Oleg. „Mám vystupovať ako sexbomba dvadsiatych rokov. Žiadne dievča z našej triedy sa na to neodvážilo. Pre mňa to bola riadna výzva.“
Uľahčene som sa zasmiala. „No snáď sa ti tá rola podarí,“ – dodala som.
Oleg sa naširoko usmial. „Aj ja v to dúfam,“ povedal. „Koniec koncov, nerád by som sa pred všetkými tými ľuďmi strápnil.“
Položila som mu ruku na plece. „Tak čo sa toho prekvapenia týka, budem mlčať. Otec a Jana sa to tajomstvo nemusia dozvedieť.“
Dodržala som slovo. Naši nemali potuchy, čo ich čaká, keď sme vchádzali do sály na maturitný večierok.
HVIEZDA
„Aký má byť vlastne program? – spýtal sa môj muž.
„Ach, ich trieda si pripravila menšiu satiru,“ – odpovedala som.
V tom momente sa začal program. Kým sa pripravovalo pódium, prišiel k nám Oleg a pyšne oznámil: „Priemer známok mám jedna celé dva. To je niečo, čo?“
Otec ho uznanlivo potľapkal po pleci. „S tým sa bez problémov dostaneš na každú univerzitu.“
Oleg iba krátko prikývol a veselo dodal: „Áno. Ale teraz už musím ísť. Hra sa o chvíľu začína.“
Aby som to urýchlila, Olegov výstup zožal obrovský úspech. Svojou paródiou na Marlene Dietrichovú zo starého čiernobieleho filmu „Modrý anjel“ rozburácal celú aulu. Od smiechu nám tiekli slzy. Oleg ako blonďatý vamp pôsobil presvedčivo a rozkošne komicky. Boli sme naňho mimoriadne pyšní. Takmer tak ako na jeho ukončenie školy.
Prvé dni prázdnin prebehli pokojne. Deti chodili každý deň plávať a večer vysedávali hodiny s priateľmi.
Uprostred prázdnin Oleg povedal: „Asi nebudete súhlasiť s tým, čo chcem spraviť. Ale myslím, že som dosť starý na to, aby som robil vlastné rozhodnutia. Sám som sa prihlásil do jedného hereckého súboru v Prahe. V októbri nastúpim.“
Počítala som so všetkým, ale s týmto nie. Oleg nikdy neprejavoval záujem o divadlo.
„To nemyslíš vážne?!“ vykríkla som. „A čo bude so štúdiom? Chcel si ísť predsa na univerzitu...“
Oleg sa na mňa pokojne pozrel a povedal:
„Momentálne sú pre mňa dôležité iné veci, mami. Potrebujem trochu času, aby som si niektoré veci ujasnil.“
„Si si úplne istý, že to, čo robíš, je správne?“ spýtala som sa po chvíli mlčania.
„Absolútne, mami!“ odvetil Oleg rozhodne. „V tomto som si absolútne istý!“