EROTICKONTAKT

Je tomu nejaký čas čo som uverejnil príbeh vyrozprávaný novou známosťou zo sauny. Áno, zase prichádza ten jesenný čas keď sa rád vraciam na toto miesto. Musím povedať, že niektoré tie tváre (stály zákazníci wellness centra) sa vôbec nezmenili. Človek s niekým prehodí len pár slov pri pozdrave ale sú aj typy ľudí, ktorí radi rozprávajú a dokážeme spolu debatovať aj počas celého pobytu v saune.

Takto sa mi to stalo s jedným zaujímavým chlapíkom, ktorý sa so mnou a mojím kamarátom ocitol spoločne v suchej saune. Najprv nás iba tak počúval a potom sa sem tam zapojil do rozhovoru. Nakoniec z neho vyšlo, že je to vyslúžilý policajt na dôchodku. To bola pre nás zaujímavá informácia, lebo hneď sa naša téma rozhovoru zvrtla na tému polície, súčasného stavu, silného postavenia ministra atď. Chlapík mal v tom celkom dobrý prehľad a bolo veľmi zaujímavé počúvať ho, ako to celé komparoval s obdobím, keď bol on vo výkone služby. Potom som tak začal doňho dobiedzať, že či nemá nejakú dobrú historku ktorú zažil a nezabudne na ňu do konca života. Spomenul som mu, že uverejňujem príbehy pre dospelých s erotickou tematikou a určite by bodol aj taký z policajného archívu. Popritom som ho nahováral nech prípadne skúsi sám niečo zoštylizovať a pošle na samotný blog. To odmietol s odôvodnením, že on nikdy nebol nijaký spisovateľ, ale môže nám spomenúť jednu príhodu, ktorá sa stala počas jeho služby. Pamätá si tú udalosť veľmi dobre, lebo spisoval zápisnicu a mal potom aj ten prípad pridelený na vyšetrovanie. Okrem toho sa to stalo v dedine na Záhorí, ktorú veľmi dobre pozná. S napätím som počúval ako to pán expolicajt podá.

Ten osudný večer v malej dedinke na Záhorí sa v mnohom nelíšil od tých predchádzajúcich. Snáď až na tú zábavu. Jedna zo zúčastnených a neskôr aj svedok spomenula do výpovede. „Ako skupina dievčat  sme zakončili svoj pracovný týždeň práve na nej. Medzi nami bola aj Eva, ktorá sa pre vrelý vzťah k rodičom vo svojich 29-tych rokoch nestihla ani vydať. Tak či onak, zostávala pri stole sama, pričom my sme sa bavili a postupne sa roztrúsili po sále. Spomenula mi, že ju bolí hlava a pôjde sa asi trochu von prejsť s tým, že ešte nevie, či sa na zábavu vráti, alebo pôjde domov.“

To dievča povedalo, že mohlo byť asi okolo jedenástej hodiny večer.

Na tej zábave mala pôvodne koncertovať amatérska skupina z neďalekého mesta. Nedostavili sa včas.

Jeden z členov skupiny, to meno už si presne nepamätám, ale dajme mu meno Otto. Bol jediný, ktorý prišiel a pokúšal sa situáciu zachrániť. Púšťal z pultu hudbu na ukľudnenie.  Popíjal popritom koňak a zúčastnení ho videli, ako ním zapíjal nejaké tabletky. Keď pred polnocou konečne dorazila partia, nasledovala hádka s obvineným, že Otto je „naklepaný“ a Ottova predstava pochvaly, že zachránil zábavu sa rozplynula. Odmietol sa ďalej zúčastniť tejto frašky a urazený sa rozhodol odísť. Mal dokonca takú smolu, že nik zo zúčastnených ho nechcel ani odviesť domov. Stál pred kultúrnym domom chvíľu sám. Mal veľkú dilemu, či sa vráti späť dovnútra, alebo si urobí túru na pešiaka. Vybral sa teda skratkou pomalým krokom k lesu. Ako si tak išiel zrazu mu myšlienky pretrhol pohľad na siluetu pred ním. Vo svetle mesiaca videl mladú ženu. Áno, bola to Eva.

Otto vypovedal: „Aspoň budem mať s kým pokecať. Takto mi napadlo v tej mojej otupenej hlave. Možno sa mi zlepší nálada a pôjdem späť za chalanmi z kapely...“

Mladú ženu dobehol na okraji lesa. Od prvého oslovenia, i keď si nič nesľuboval, mu bolo zrejmé, že ho žena odmieta.

„Ako sa voláš?“ – spýtal sa jej údajne nesmelým hlasom.

Ona mu podľa jeho výpovede stroho odpovedala: „Eva !“.

Údajne sa chcel iba chvíľku pobaviť, ale nebola ochotná s ním komunikovať. Vytáčalo ho to. Nie je predsa žiadny chudák, aby sa s ním tá baba vôbec nerozprávala ! Uvedomil si, že je teplý, príjemný letný večer. V hlave pôsobením kombinácie alkoholu s liekmi sa mu vynárali rôzne myšlienky.

„Dajte mi pokoj, neotravujte ma, prosím vás, nechoďte ďalej so mnou!“ – takto reagovala Eva na Ottove úsilie nadviazať s ňou opäť rozhovor. Povedal mi, že cítil ako v ňom stúpa zúrivosť. Mohol by predsa chcieť oveľa viac. Bola tma. Cítil v sebe ohromnú silu. Opiát mu dodával odvahu. Žena je sama, štíhla a pekná, lietalo mu otupenou hlavou. Čo keby to len skúsil, možno, že neochotu iba predstiera...Chytil Ev u za ruku. Prudko ju vytrhla. Znovu si domýšľal, že ho považuje za nejakého prašivého psa. Tento moment vyvolal  stratu jeho sebakontroly. Uchopil dievča za ruky a pás a ťahal ho na okraj lesa., ďalej od cesty. Eva chcela kričať, ale podarilo sa mu zakryť jej ústa tak, že vydávala len neartikulované zvyky. Potom ju to prasa zvalilo na zem. Opísal ako pociťoval obrovské vzrušenie, predstava blížiaceho sa pohlavného styku mu bičovala nervy a napĺňala vypasované nohavice.

EK: „Takže už začal rozmýšlať spodnou hlavou namiesto tej otupenej hornej?“ – spýtali sme sa expolicajta.

„Áno, dalo by sa to aj tak povedať. Chlapcovi jednoducho v tom okamihu preplo a jediné čo chcel dosiahnuť , tak bolo jeho vlastné ukojenie. Bol schopný to urobiť aj za cenu prekonania odporu násilím“.

EK: „Ako vlastne ten Otto vyzeral? Bol nato odkázaný?“

Expolicajt sa pousmial a povedal: „Chlapci zlatý, tu nejde či bol nato odkázaný. Jasné že nebol. Chlapec hrával v kapele. Vyzeral dobre. Život mal pred sebou. On musel mať predtým žien koľko len chcel a určite by ich mal aj potom. Eva mu nestála zato čo urobil. Vzal ľudský život za cenu vlastného ukojenia. On to potom oľutoval. Tak to poväčšine býva, pokiaľ nejde o vážneho psychopata. Otto nebol psychicky chorý, len v danom momente dostal skrat“.

EK: „Ako to pokračovalo ďalej?“

No ako sa chystal urobiť upokojoval ju.

„Prečo kričíš, neublížim ti,“ – dychčal Otto, usilujúc sa postupne vyzliekať mladú ženu.

-          Tú pohanu neprežijem... – počul ju ako vo sne.

„Prosím ťa, mlč !“ – zakrýval jej ústa.

Eva začala klásť najprv verbálny odpor: „Ak ma chcete znásilniť, radšej ma zabite“. Údajne to hovorila s plačom. Otto pritom ovínal svoje prsty okolo jej krku ako zvierací obojok.

„Mlč, lebo !“ – pritlačil Otto ruky, krik a plač ho privádzal do nepríčetnosti. Trhal jej gombíky na šatách, až sa mu podarilo odhaliť jej prsia. Uvedomil si ich plnú krásu spolu s poznaním, že Evin odpor slabne a hlas sa mení na sipot. Povolil ruky. Opísal ju, že i pri mesačnom svite bola pekná, obnažil jej spodnú polovicu tela, podprsenku hodil do trávy, rovnako aj biele nohavičky. Šaty vyhrnul a odhalil čierny , zamatový trojuholník.

EK: „Takto do detailu to dokázal opísať ?“

Expolicajt: „Áno, chlapec nebol hlúpy. On to prežil. Predstavivosť mu fungovala. Spomenul si ako to celé bolo  a veľmi presne to uviedol vo výpovedi“.

EK: „No len ma trochu zaujal ten básnický opis zamatového trojuholníka“.

Expolicajt: „No ak by si videl ten spis, tak ten opis bol detailný. Spomínal akoby bol stále pred ním. Niečo v štýle, že bol krásny, voňavý a hustý. Ako vo sne doň zaboril prsty. Pocítil nádherné vlhko lona a svojím obnaženým údom vyplnil celý voľný priestor. O krátku chvíľu údajne vzrušenie vyvrcholilo“.

EK: „Ak to takto s precíznosťou dokázal opisovať pri výpovedi. Neverím , že nebol trochu pošahaný úchylnosťou“.

Expolicajt: „Hmm...“

EK: „Takto to teda skončilo?“

Expolicajt: „To by bol ten lepší prípad. Hovoril som , že vzal ľudský život“.

Vo výpovedi ďalej stálo. Eva sa, akoby už z iného sveta, máličko pohla a zachrípnutým hlasom plným sĺz povedala:

„Aj tak to udám...“

„Neudáš, ty hlupaňa, neudáš! „ – skríkol Otto a udrel ju do tváre. Oboma rukami uchopil krk, akoby chcel navždy skončiť toto temné dejstvo. Až keď začal vnímať telo ako nehybnú masu, spamätal sa chlapčisko nepodarené. Vztýčil sa nad obnaženým telom ležiacim v tráve, ktoré strašidelne svietilo belobou.

-Čo si to urobil?! Uteč, kým ťa niekto neuvidí... – radil mu vnútorný hlas.

Domov prišiel neskoro v noci, ale panický strach z následkov za vykonaný skutok, ktorý ho premohol cestou z toho strašného čierneho lesa, mu už nedovolil zaspať. Aj vytriezvel. V zrkadle zistil, že má na tvári škrabance a na ruke odreniny. Tiež stratil hodinky. Tajne začal dúfať, že to bolo inde, ale už tomu sám neveril...

EK: „Prišiel sa teda sám udať?

Expolicajt sa zasmial a povedal: „No nebolo to tak rýchlo. Mŕtvolu nám prišiel ohlásiť niekto iný a tiež to bol zaujímavý párik...“

EK: „Aký párik? Ako sa o tom dozvedel?“

Expolicajt: „Tu začína druhá kapitola tohto zaujímavého príbehu a ich výpoveď bola tiež zaujímavá.“

EK: „Dozvieme sa?“

Expolicajt: „V policajnom spise je to zaujímavo zdokumentované. Akási Marta tak trošku preafektovaná panička si to nesmierne užívala pri výpovedi a povedala veci nad rámec  toho, čo sa od nej žiadalo. Ja som mal pocit, že ona sa pritom normálne chválila a chcela, aby to vedelo celé oddelenie“...

... . „Chcem ťa“ – šepkala tá divná Marta Emilovi v aute a dráždila ho jazykom v uchu. Rozopla mu aj nohavice, aby jej „miláčik“ uzrel svetlo sveta a mohla sa s ním lepšie poláskať.

Opisovala do detailov ako mu v ten osudný večer povedala:

„Aký je veľký“ – kochala sa nad vztýčeným údom. Emil sa obával a tichým hlasom upozornil Martu:

„Marta neblbni, havarujeme...“ – ľavou rukou pritom držal volant a pravou láskal Martu vo vlasoch.

„To je neskutočne super...“ – vzdychal slasťou , cítiac neuveriteľnú rozkoš z Martiniho jazyka. Marta zdvihla hlavu od mokrého mužstva, hladkajúc a dráždiac ho pre zmenu prstami.

 

(nastala malá pauza, v suchej saune sme boli už veľmi dlho, príbeh pána expolicata nekončil a dohodli sme sa, že nám to dopovie vonku vo vírivke)

 

„Nevydržím...“ – stenal Emil, vnímajúc blížiace sa vyvrcholenie i cestu nočným Záhorím zároveň.

Marta to opísala. Bola si vedomá ako jej miláčik pochopil, že ona si želá piť jeho šťavu a prestal sa brániť v tejto vrcholnej rozkoši, ktorú spolu tak radi prežívali. Rozprávala mi tam ako sa milovali skutočnou láskou, plnou života, chuti jedného po druhom. Musel som ju skoro stále usmerňovať nech hovorí hlavne k predmetnej veci. Pomohlo to však vždy len na chvíľu. Bola to jednoducho držka.

„Miláčik, zastav už!“ – stále hladkajúc mäknúci nástroj lásky, prosila Marta.

Zastavil auto na okraji cesty a držiac Martu a ruku, viedol ju k lesu. Cítili, ako veľmi ich to zasa vzrušuje. V nočnom lese sa ešte nemilovali...

„Tu niečo leží“ – zašepkala Marta a zohla sa. V mesačnom svite uvidela v tráve dámsku kabelku, o kúsok ďalej sa černel iný predmet.

„Emilko, asi sa tu stalo nešťastie, musíme to ísť ohlásiť...“

 

V ten večer ako službukonajúci dôstojník som im potvrdil, že urobili veľmi dobre, keď nechali veci tak, ako ich našli. Spolu sme sa potom výjazdom vrátili aj s ďalšími policajtmi namiesto nálezu. Profesionálna rutina ma viedla po udupanej tráve  ďalej do lesa. A nemýlil som sa. po niekoľkých metroch som objavil miesto strašnej tragédie. Zavolal som  ostatných kolegov a začalo sa zaisťovanie miesta činu.

S odstupom času prišiel za mnou na oddelenie chlapík. Bol to Otto.

„Pán kapitán, dopočul som sa, že vyšetrujete vraždu ženy z neďalekej dediny“ – vysvetľoval mi dôvod.

„Neviem, či to má pre vás význam, ale v ten večer som bol spolu s kapelou tam hrať a okolo polnoci som sa bol prejsť smerom k lesu“ – rozvíjal Otto svoje rozprávanie.

„V tej časti, kde sa začína les, som bol prepadnutý neznámym mužom a ženou. Zbili ma a ukradli mi hodinky“.

To už moje kombinačné schopnosti pracovali na plné obrátky. Samozrejme , že mal som k dispozícii podrobný zoznam zaistených dôkazov a vecí z miesta činu. Prvé som si overil hodinky. Dal som mu predložiť päť hodiniek a Otto bezpečne vybral tie „pravé“, z miesta činu. A potom nasledovala hromada ďalších otázok, medzi nimi napríklad:

„Aké máte číslo topánok? – zaujímal som sa.

„Desiatky“ – odpovedal Otto  a podal jeden z usvedčujúcich dôkazov.

„A od čoho máte tie zranenia na rukách a na tvári?“

„To mám od toho nezmámeho“ – vysvetľoval Otto

„Pôjdete teda s nami – znelo rezumé – a ukážete nám, kde a ako došlo k napadnutiu, popíšete nám jeho priebeh a vôbec všetko, čo má podľa vás nejaký zvláštny význam!“

Už prvé neisté vety mi potvrdili, že mám pred sebou Evininho vraha. Nechal som ho ešte chvíľu sa motať vymyslenou verziou a potom som naňho tvrdo udrel:

„Vy klamete!!! Znásilnili a zavraždili ste Evu!“

Naoko suverénny muž sa zrazu psychicky zrútil. Triaška a plač prelomili predsavzatie vydržať.

Zrazu sa jednoducho zlomil a koktavým hlasom prehovoril:

„Áno, áno, ale verte mi... ja som ju nechcel zabiť. Chcel som sa s ňou iba pobaviť, trocha porozprávať...Ja som ju naozaj nechcel... bol som opitý! – zneli jeho prvé ľútostivé slová.

Až potom začalo hĺbkové vypočúvanie, ktorého výsledok som v podstate obsahovo povedal na začiatku svojho rozprávania.

EK: „Aký trest sa mu ušiel pán kapitán?“

Expolicajt: Konečný verdikt pre Otta znel pred súdom. Nepamätám si presne koľko dostal, ale viem, že bol odsúdený za trestný čin znásilnenia a vraždy. Ako zlý sen vnímal Otto útržky posledného dejstva hroznej kapitoly, na začiatku ktorej bola nevinná zábava.

EK: „Tak toto bol veľmi silný príbeh. Normálne by som si vedel predstaviť keby vám niekto k tomu pomohol napísať scenár a podaril sa natočiť zaujímavý film.“

Expolicajt: „Ale no tak chlapci, udržte uzdu svojej fantázii. Ja som rád, že sme si fajn pokecali, ja som opätovne oprášil svoje myšlienky a zaspomínal si na jeden zo silných zážitkov v svojej policajnej práci.“

EK: „Aj my veľmi pekne ďakujeme a navrhujem, aby sme sa vrátili späť do tepla. Poďme späť do sauny“.

 

(spoločný smiech...)