Náš syn nosí ženské šaty (pokračovanie)
Po tom čo Oleg odcestoval, panovalo v celom dome zvláštne ticho. Ten chlapec mi tak strašne chýbal. Často som hodiny čistila a leštila nábytok, len aby som na nič nemyslela.
Ale keď Oleg prišiel prvý raz z Prahy domov, zmizli všetky pochybnosti. Vyzeral ozaj fantasticky. So svojou dohneda opálenou tvárou a nakrátko ostrihanými vlasmi pôsobil mimoriadne zdravo a mužne. Moje obavy boli preč. Oleg bol tým, kým vždy, mimoriadne atraktívnym mladým mužom. To si všimli aj dievčatá z mesta. Jana nemala ešte nikdy toľko priateliek , ktoré ju pod rôznymi výhovorkami navštevovali. Oleg si to nevšímal. Občas si vyšiel von s bývalou priateľkou, ale na moje sklamanie to vyzeralo tak, že z toho nič vážne nebude.
Dva šťastné týždne ubehli veľmi rýchlo. Skôr než som to všetko pochopila, museli sme sa rozlúčiť. A tentoraz na dlhší čas.
„Je pred nami pár turné,“ vysvetľoval Oleg. „Neviem, kedy opäť dostanem dovolenku.“
Nenechala som na sebe poznať svoju bolesť.
Čas plynul. Oleg nás pozval do Prahy. Už v ten večer, ako sme prišli, nás pozval na kabaretné vystúpenie. Práve sme si išli objednať víno, keď k nášmu stolu prišiel mladý muž. Vyzeralo to tak, že ho Oleg pozná. Síce som nerozumela, o čom sa rozprávajú, ale znelo to alarmujúco.
Nakoniec sa k nám Oleg otočil. „Je mi ľúto,“ povedal, „ale musím odísť, skôr ako som si myslel. Vyskytol sa malý problém.“
ŠOK
Veľa času na hútanie som nemala, lebo krátko nato sa začalo predstavenie. Na pódium vystúpil zabávač, ktorý vyzeral ako Cher, znel ako Cher – ale mal ohryzok, ktorý Cher nemá – a spieval.
Bola som ohromená. Nič také som ešte nevidela. Bola to perfektná kópia americkej superstar.
Ako ďalší prišiel na pódium muž v preoblečení Mireille Mathieu. Aj on spieval. Aj toto číslo bolo perfektné. Nadšene sme tieskali.
Potom sa odrazu svetlá stlmili tak, že nebolo skoro vidieť veľkú, dlhonohú siluetu ženy sediacej na barovej stoličke. Mierne zachrípnutým hlasom začala spievať: „Som stvorená pre lásku od hlavy až po päty. To je môj svet, nič iné...“
Sedela som úplne zmeravená. Tú pesničku som poznala – s ňou zožal Oleg vtedy na večierku obrovský úspech. Reflektor sa pomaly pohyboval po výzdobe až k ženskej postave. Nebolo pochýb – táto žena v obtiahnutých šatách, sieťovaných pančuchách a s perovým boa na krku bol náš syn! Spieval ako Marlene Dietrichová, tancoval a usmieval sa na publikum ako ona.
Opustili sme klub, kým ešte publikum nadšene tlieskalo vystúpeniu.
„Nie je čarovný?“ ozývalo sa okolo nás. „Oleg je najlepší. Až vďaka nemu sa stala travestishow známa. Teraz už boli dvakrát na turné vo Francúzsku!“
Oleg prišiel za nami o dve hodiny neskôr. Nanukol dnu trochu stiesnene.
„Vy dvaja máte na mňa veľa otázok, však?“ ozval sa. „Možno nebolo správne vychrliť na vás pravdu takýmto spôsobom. Ale myslel som si, že pre mňa bude ľahšie vysvetľovať po tom, čo tú show uvidíte.“
Manžel bol zdrvený a položil si hlavu do dlaní.
„Čo mám povedať svojim priateľom, keď sa ma spýtajú, aké zamestnanie má môj syn?“ – stonal.
„Jednoducho im povedz, že som herec,“ navrhol Oleg. „A veľmi úspešný. Viac vedieť nepotrebujú, ak ti je to trápne.“
„Je toto, čo si vždy chcel robiť?“ spýtala som sa.
Oleg mykol plecami. „To neviem,“ odvetil váhavo. „Ako dieťa som sa síce rád prezliekal . Ale nedával som si to do súvislosti so zamestnaním. To ma napadlo až po tom, čo som mal na maturitnom večierku taký úspech. Ale jednoduché to nebolo. Preto som sa prihlásil do súboru. Chcel som získať čas, aby som sa konečne rozhodol, čo chcem robiť.“
„Si teplý?“ – precedil môj muž pomedzi zuby.
Oleg sa zasmial. „Nie, to nie som,“ pokrútil hlavou. „Môžem vám to dokonca dokázať. S mojou priateľkou sa chceme ešte tento rok zobrať. Je totiž tehotná.“
Uľahčene som si vydýchla. To bola správa, na ktorú som dlho čakala.
„Travestizmus nemá nič spoločné s fetišizmom a homosexuálmi. Nosím ženské šaty len na pódiu. To je moja robota, som v nej ctižiadostivý a dobrý,“ pokračoval Oleg.
O dva dni neskôr sme sa vrátili domov s kufrom plným darčekov. Najnápadnejší z nich bol Olegov portrét, na ktorom je vyobrazený ako kráľovná krásy.
„Ten zavesíme nad vchodové dvere,“ – rozhodol sa manžel.
Udivene som ho sledovala. „Netrápi ťa, že si ľudia o tom budú klebetiť?“ – spýtala som sa.
„Ani v najmenšom. Keď bude mať niekto hlúpe poznámky, vysvetlím mu, koľko si Oleg tou prácou zarobí.“
Nebolo to vždy ľahké. Niektorí naši priatelia si od nás začali udržiavať odstup. Nechceli sa prizerať, s akým kľudom berieme spôsob života, aký vedie náš syn. Iným to zase vôbec nevadilo.
Medzičasom – o dva roky neskôr – sa vydala aj naša dcéra a pol roka nato sa jej narodila zdravá dcérka. Bola som dojatá, keď som čítala riadky, ktoré Oleg napísal svojej sestre pri príležitosti narodenia jej dcéry:
Drahá Jana, samozrejme, že si nemôžem pripisovať nejaké mimoriadne výchovné schopnosti. Koniec koncov, nevyštudoval som pedagogiku a aj ja som otcom len krátky čas. V skutočnosti si niekedy pripadám strašne neskúsený. Ale myslím si, že jedno je dôležité:
Aby sme naše deti akceptovali také, aké sú, a nevyžadovali od nich , aby boli také, aké si ich želáme mať my. Mama a otec nám to ukázali. Myslím, že to bol dobrý príklad.
Utrela som si slzy z líca. Som taká hrdá na svojho šikovného syna!